Stála. Pozrela sa na pravo. Nič. Na ľavo. Nič. Vpred, vzad, hore, dole... Hmla. Všetko bolo biele. Nerozoznala by nič. Prázdnota.... Ale predsa, za prázdnotou sa niečo mohlo skrývať. Áno! Videla vysvietený Londýn... Hviezdy nad hlavou... Bodkované žirafy... A pásikovaných nosorožcov...Páčilo sa jej to. Predstavivosť mala rada.... Auu... To bolelo. Niekto jej strelil facku. A zrazu bolo všetko opäť biele... Bol to jej rozum... Tvrdil, že to nemôže byť reálne. Nech sa láskavo prebudí, a prestane žiť v predstavách. Ignorovala ho. Neverila mu. Všetko mohlo byť predsa také, aké chcela. A vlastne, čo si to nahovárala? Veď nechcela žiť v predstave... Chcela... Chcela poznať pravdu, chcela by poznať úplne všetko. Chcela by skutočne vedieť, ako to myslíš. Ibaže, ibaže... Ako to mohla chápať bez predstáv? Nech si povedal, alebo urobil čokolvek, dalo sa to vyložiť aj tak, ako to chcela ona...
A zrazu ho uvidela...Pomaly rozoznávala obrys postavy... Tak neznámej, tak záhadne tajomnej, až sa jej páčila... Aj cez tú hmlu cítila jeho teplo... Žeby, žeby to bol on? Intuícia jej hovorila, že je... Rozum nepočúvala. Pomaly začala kráčať smerom k nemu. Natiahla ruku...Rozoznala jeho oči. Boli akési záhadné a zasnené. Zasmiala sa. Taký predsa vždy bol. Bola čoraz bližšie... A zrazu sa rozplynul... A opäť ostala sama... V tom prázdne... Bola to len jej predstava. Rozum mal zasa pravdu...Zvíťazil. Ale jej sa to nepáčilo. Keď nabudúce príde, bude veriť svojej intuícii. Nepremôže ju rozum. Bez odvahy a intuície by to nebolo také tajomné. A tajomnosť mala predsa rada. A keď bude odvážna... Možno teraz by to...
Stále Ti znejú v hlave tie isté vety. Čo Si hovoril minule, pamätáš? Keby si Ty ešte raz mohla dostať šancu odpovedať...Aj Teba odhováral od toho, čomu Si verila? A čím viac Si sa nad tým zamýšľala, tým ďalej bol? A keď Si to už chcela vzdať...Tak potom... Zasa ta intuícia? Že ono by to aj mohlo...? Že všetko by sa dalo, len...?
Čokolvek si predstavovala, vždy to bola len jej predstava. S ktorou rozum nesúhlasil. Ale ona aj tak verila.Raz ho tu isto nájde ešte raz. A bude hľadať aj to svetlo, ktoré cez tú hmlu neprenikne... Nechcela sa klamať,nechcela žiť v predstavách... Ibaže, v ničom inom žiť nemohla...
A tak ďalej blúdila v tej tajomnej bielej tme... Prečo práve ona? Práve preto...