Prídem domov, zoberiem si jedlo a idem sa učiť biológiu. Zajtra mám dôležitú písomku a už som jednu pokafrala. Pekne si to plánujem, že? Ách, doriti, kde súzasa tie kľúče? A, už ich mám. 2-krát doprava... Zasa nik nie je doma. Vchádzam do kuchyne. Otvorím chladničku. Zasa prázdna. Pohľad mi padne na banán.Idem k nemu. Berem ho a jem. Pozerám na hodinky. Ešte času dosť. Potrebujem ísť na záchod. Ani neviem prečo, ale idem do spálne. Čerstvé noviny. Áno, trebavedieť, čo sa vo svete deje. Idem na záchod. Noviny mám so sebou. Listujem. Sem-tam niečo prečítam. Pozerám na horoskop. Zase klame. otvorím druhé noviny. Ani tam nie je pravdivý. Pozriem si Shootyho a Danglárové kresby. Hmm, som tu trošičku dlhšie. Idem do obývačky. Jedlo mám so sebou. Počas jedenia sa nemá učiť.To je moje nepísané pravidlo. A tak zapnem telku. Zasa tam nič nie je. Pozerám Kúzelnú Školku a rozprávky. Ako zhypnotizovaná hľadím na prasiatka, ktoré nakupujú. Som mierne znechutená. Á, doriti, už to končí.
Idem si po deku. Je mi zima. Čo takto si nachvíľu zavrieť oči? Však čo... Spíám hodinu. Ani zďaleka nemám chuť učiť vstať.Budík zazvoní. Euuu,euuu... ,,Doprdele, sklapni, ešte desať minút!!" Skríknem naň. Spím desať minút. Ani omylom sa mi nesnívalo o biológii... Snívalo sa mi o... No to sa sem nehodí. Telka zapnutá. Berem biológiu. Už by som sa pomaly mohla učiť. Nechápem to. Idem si po učebnicu. Cestou sa zastavím po jedlo. Ale tentoraz sa idem aj učiť. Anafáza? Euhh, počkaaať, počkaaať, veď to sme už brali.... Fíha, aký zaujímavý program v televízii (nejaká súťaž, o ktorú by som normálne ani nezakopla). Hádam s hráčmi. Niee, už sa to končí.
Biola, BIOLAAA... Čítam ďalej, učím sa ďalej. Teraz sa na to plne sústredím. nemyslím na nič iné. Už som sa učila minimálne pätnásť minút, myslím si. Pozerám na hodinky. Prešli tri minúty... Sakra. Ale, mám právo na nejaké rozptýlenie. Idem si čítať básničky. Vraciam sa k biole. Bóóóže, to je ale nuda. Pustím si mp3-ku, nech sa to dá aspoň trochu zniesť. O chvíľu s ňou živo spievam... Ale, ale... Mám sa učiť biológiu. UČIŤ. Bioluuu... Čo tam po biole. Treba umyť riady, vysypať kôš, pozbierať prádlo.
A tak umývam riad, vysypávam kôš a zbieram prádlo. Sadnem si na gauč. Mám právo si oddýchnuť. Práve píšem toto, namiesto toho, aby som sa učila. Ale ja sa ešte budem, keď sa vrátim od kamaráta. Počkať, potom pôjdem na ICQ. Ale potóóm, isto si to pozriem. Shakespeare nebude mať prednosť.Alebo hej? Mééé, naučte sa to za mňa...
Ak by som sa mala niečo naučiť, museli by ste ma zavrieť do cely, kde by ma nič nemohlo rozptylovať. Ale čo, aj tam by som si našla nejakú zábavku. Počítanie mreží. Alebo sledovanie zaujímavej bielej farby. Keď to nejde, tak to nejde. Aj tak by som rozmýšľala nad inými vecami. Však sa poznám.
Čo takto sa začať učiť? Akože úplne vážne. A neprerušovane. Ľahnúť si na gauč a rozmýšľať, rozmýšľať nad biológiou. Dostať sa až k fyzike, vyvrátiť Einsteinovu teóriu relativity, dostať Nobelovu cenu. Počkať... Dostať Nobelovu cenu!! Hm...? No ja sa asi fakt idem začať učiť. Akože fakt. Ľudstvo nepočká.
Ježiiin, aha, vedľa mňa leží gitara... Len tak sama... Však len na chvíľu, veď aj na tú sa musím učiť hrať. :)
Týmto článkom nepozdravujem našu pani profesorku biológie.